Freecamp na Orave 8.5. - 10.5.2020

Už sme boli dlho doma, tak sme si vymysleli predlžený víkend niekde na Slovensku.

Smer bol jasný, sever Slovenska. Tu mi chýbali ešte dva okresy, kde som nemal nájdenú žiadnu kešku. Z domu sme vyrazili ešte podvečer 7.5.2020. Na mape sme si vyhliadli miesto pri Oravskej priehrade. Malo to byť neďaleko cintorína pri obci Nové Ústie.Keďže sme sem prišli za tmy a na konci cesty stálo auto, tak sme sa vrátili cca 200 m späť po príjazdovej ceste. V noci krásne svietil mesiac a teplota začala klesať.

8.5.2020 - 1. deň  Oravská priehrada - Magurka (1112 m.n.m.) (SK)

Noc bola úplne pokojná, nikto nás nevyrušil. Teda až na ten hluk drkotania zubov😀. Zobudili sme sa a vonkajší teplomer ukazoval 3,5 stupňa. Spacáky síce zohrievali, ale nie sme na taký chlad v noci zvyklí. Náladu nám to nepokazilo a po prebudení som sa išiel pozrieť na okolie, kde sme vlastne v tej tme zastavili. Miestečko ideálne na strávenie jednej, dvoch nocí. Autom sa dá vojsť aj pár metrov do lesa, čo asi aj niektorí "turisti" využívajú, lebo v okolí sa nachádzali letáky poukazujúce na hlúposť ľudí, ktorí nechávajú za sebou odpadky.

Po raňajkách, horúcej káve a čaji sme sa vybrali k cintorínu. Slniečko sa už usmievalo a zohrievalo nás. Prišli sme až ku kostolíku, kde sme sa dozvedeli, že sa jedná o cintorín zatopenej obce Ústie. Novogotický kostolík je postavený v roku 1905 s oltárom sv. Antona. Dnu sa nám nepodarilo pozrieť, lebo bol zatvorený.

Pripravili sme si batohy a vybrali sa autom k priehradnému múru, odkiaľ sme mali naplánovaný štart po červenej značke až na kopec Magurka s televíznym vysielačom.

Zaparkovať sa nám podarilo hneď vedľa priehrady, kde bol aj malý altánok.
Na druhej strane priehradného múru sú aj náučné tabule s informáciami o priehrade, jej vzniku ako aj o okolitej prírode. Pri autobusovej zástavke začalo naše prudké stúpanie do kopca po červenej značke. Pár metrov sme išli lesom a o chvíľu sa nám začali otvárať krásne výhľady. Na jednej strane Oravská priehrada, na druhej v diaľke Vysoké Tatry.

Na lúke sme stretli aj baču so stádom oviec. bolo ich podľa jeho názoru vyše 700. Nám sa ich nezdalo byť tak veľa. Bolo to veľmi pekné stretnutie, aj keď sme si potom museli dávať väčší pozor na "míny" 😀.

Medzi nimi sa našla aj tá hľadaná "čierna ovca". Keď sa dobre pozriete na naše foto, nájdete ich tam aj viac. Na kopci sme videli náš cieľ - vysielač. Bol tak ďaleko, že sme si ani neboli istí, či tam prídeme. Kešky sú tu uložené každých 200 - 300 m, takže nám cesta ubiehala rýchlo. Stúpajúcou nadmorskou výškou boli výhľady krajšie a krajšie. Dostali sme sa opäť na kraj lesa. Objavili sme prvé zastavenie novej krížovej cesty. Veľmi sa nám páčilo jej spracovanie. Pri každom zastavení bolo použité drevo a kameň.

Prikladám pár fotiek.

Na konci krížovej cesty sa nachádzala lúčka s lavičkami na pobožnosti. Okrem toho je aj časť so stolmi a lavicami na občerstvenie pútnikov a turistov. Práve tu mala skupina dobrovoľníkov, ktorí sa o krížovú cestu starajú, stretnutie, opekali si a zabávali sa.

Od lúky to bol už len kúsok lesom ku križovatke turistických ciest PRI STUDNIČKE.

Posledných pár metrov k vrcholu kopca Magurka a vysielaču je dosť strmé stúpanie. Pri pohľade späť sa ale objavovali výhľady, ktoré určite stáli za túto námahu.

Škoda, že nedokážeme takéto atrakcie využiť tak ako v okolitých krajinách, napríklad sprístupniť vyhliadkovú plošinu, ktorá je viditeľná na veži. Možno aj zabezpečiť nejaký bufet alebo reštauráciu v prevádzke.

Priamo na vrchole sa žiadna keška nenachádza, ale kúsok dole kopcom je jedna naozaj pekne spracovaná (GC5GW13), však posúďte sami

Cestou spať sme si nabrali studenej vody zo studničky, Bola veľmi osviežujúca.
Keďže sme už vedeli kadiaľ vedie turistický chodník, rozhodli sme sa cestu skrátiť cez lúku smerom k priehrade.

Zanedlho sme po asfaltovej ceste prišli opäť k priehradnému múru. Urobili zopár fotiek a vybrali sa autom do Námestova. Potrebovali sme v tomto okrese nájsť kešku, aby sme mali vyplnenú mapu všetkých okresov Slovenska.

Námestovo nás privítalo výhľadom na športové a detské ihrisko na brehu priehrady. Otvorené boli našťastie aj nejaké reštaurácie. Tak sme sa posilnili langošom a kofolou. Keška (GC8FH99) v blízkosti kostola sv. Šimona a Júdu bola rýchlovkou.

Už v aute sme začali rozmýšľať o mieste prenocovania. Na ďalší deň sme mali na pláne náučný chodník v okolí Oravíc. Tak sme sa rozhodli noc stráviť na našom už overenom mieste a to na parkovisku pri lyžiarskom stredisku Roháče-Spálená. Na veľkej ploche bolo len zopár áut a dva obytné automobily. Takže nikto nikoho nerušil. Vrcholky kopcov boli ešte pokryté snehom, tak sme sa tešili aká bude v noci zima.

9.5.2020 - 2. deň  Náučný chodník A. Kociana v Oraviciach (SK)

V noci bola naozaj zima (1,5 stupňa), tak sme troška viac premrzli ako predchádzajúci večer. Previezli sme sa na druhú stranu parkoviska, kam už dopadali spoza kopca prvé ranné slnečné lúče. Boli neskutočne teplé.

Bolo tu aj malé posedenie, kde sme sa zohriali kávou, čajom a vybavili aj raňajky.

Toto stredisko sme už poznali z minulosti a vedeli sme, že bufet a aj pekné, čisté WC budú ráno otvorené. A mali sme aj trošku šťastia, že práve tento víkend začala "letná" sezóna premávky vlekov. "Letná" v úvodzovkách preto, že prvý čo na parkovisko ráno dorazili boli lyžiari 😀. Zároveň to bolo aj otvorenie prevádzky po nútenom ukončení zimnej prevádzky v marci pre epidémiu covid 19.

Na dnes sme mali naplánovaný náučný chodník pri Oraviciach, kam to bolo asi 23 km. Cestou sme sa zastavili pri Brestovskej jaskyni. Tá bola žiaľ ešte z dôvodu koronavírusu zatvorená, ale všetky potrebné indície na logovanie kešky Stefkowka – Brestovská jaskyňa (GC6RCYD) sa dali nájsť aj bez návštevy jaskyne. V budúcnosti učíte túto jaskyňu navštívime.

Na parkovisko do Oravíc sme dorazili o 10:30 čo bolo super, lebo parkovisko bolo poloprázdne.

Náučný chodník začínal asi 300 m od parkoviska. Bol veľmi pekne spracovaný s mnohými tabuľami o okolitej faune aj flóre. Z tabúľ sme sa dozvedeli aj to, že náučné chodníky sú vlastne dva (A, B). Vybrali sme si dlhší chodník A, ktorý mal mať podľa informácii 14,6 km. Kratší B mal iba 3,2 km. Ako sme sa venovali tabuliam, ľudí na chodníku pribúdalo. Hlavne rodiny s deťmi, dokonca aj handicapovaný ľudia na invalidných vozíkoch.

Chodník je zo začiatku dlhý kus vlastne asfaltová cesta, čo je určite fajn aj pre cyklistov, ktorí tiež využili tento deň na svoje športové aktivity. K prvému informačnému panelu sme sa dostali po pár sto metroch a veľmi nás potešilo ako vyzerá. Bola tam strieška, stolík s lavicami na občerstvenie pocestných, informačné tabule, všetko z masívneho dreva. Museli sme  počkať, kým sa rodinka pred nami pobrala ďalej, aby sme si mohli urobiť fotku bez osôb.

Pri ďalšej zastávke sme dobehli skupinku dospelých aj s malými deťmi. Tu nás čakala aj vyhliadková veža s ďalekohľadom, ktorým sa dalo pozorovať okolie, no hlavne vrch Osobitá (1687 m.n.m.), ktorému bola celá táto zástavka venovaná.

Pokochali sme sa trošku výhľadom a už nás dobiehala ďalšia skupinka turistov, tak sme sa vybrali ďalej. Po pár metroch bol malý salaš, kde si všetky rodinky s malými deťmi robili zastávku, aby si deti mohli obzrieť zvieratká a nakúpiť mliečne výrobky.

Náučný chodník viedol súčasne s červenou značkou až k 5. zastávke s názvom Juránová dolina. Rodinka s malými deťmi si práve dodávala energiu zo sladkostí. Z rozhovoru s nimi sme sa dozvedeli, že väčšina ľudí ide smerom na Juráňovú dolinu. O nej sme sa dočítali aj na náučnej tabuli a dali si ju ako cieľ na druhý deň. Pokračovali sme po asfaltovej ceste, ktorej kvalita pomaly klesala. Miestami bola viac či menej zašpinená od lesných strojov, ktoré ťažili drevo.

Jedna z chybičiek chodníka asi je, že náučný chodník nie je nijako označovaný turistickými značkami, len jednotlivé zastavenia sú označené na tabuli. Problémy vznikajú pri stretávaní dvoch ciest približne rovnakej kvality, kde je problém určiť kade ďalej.

Taktiež sme spozorovali, že sme na chodníku ostali zrazu sami. Rodinka pri zastávke č. 5 mala pravdu, asi všetci odbočili po červenej na Juráňovú dolinu. Len z času na čas nás predbehli nejaký cyklisti.

Pre nich bol skoro pri každom zastavení s informačnými tabuľami k dispozícii aj stojan na bicykle.

Čas obeda sa pomaly blížil a tak sme si na zastávke č. 8 urobili obednú pauzu. Posedenie pod strieškou bola fajn, lebo sme si ani neuvedomili ako silno svieti slnko. Odkryté časti tela sme mali pekne červené 😀. Na týchto miestach, po cca 6 km, sa cesta začína otáčať naspať do obce.

Každá náučná tabuľa nás informovala o niečom novom. Pre nás najzaujímavejšia bola informácia o štíte v Poľských Tatrách Giewont. Sem veriaci po kúskoch vynosili kríž, ktorý od roku 1901 zdobí tento vrchol. Vďake dobrej viditeľnosti a slniečku sme ho videli aj voľným okom. Podarilo sa nám ho zachytiť aj fotoaparátom napriek veľkej vzdialenosti od neho.

Cesta už nemala asfaltový povrch a bola naozaj veľmi znečistená od ťažby, takže tu by už mamičky s kočíkmi mali asi veľký problém.

Problém sme po chvíľke mali aj my. Keďže chodník nemá smerové tabule, nevedeli sme zistiť, ktorou cestou sa vybrať, aby sme prešli okruh a neodbočili z neho. Našťastie môj turistický GARMIN mal mapy, kde je turistický chodník vyznačený, tak sme sa po nesprávnom odbočení po pár metroch vrátili na správnu cestu.

Asi do 12 km to bolo stále mierne stúpanie ale potom sme sa prehupli a cesta vedúca spať do Oravíc začala klesať. Ako sme prichádzali k zastávke č. 21 počuli sme deti. Bolo to jasné znamenie, že sa blížime do civilizácie 😀.

Tu bola rozhľadňa s ďalekohľadom, kam si rodinky robili výlet z druhej strany chodníka.

Posledná zastávka č. 22 bola už pri lyžiarskom svahu. Tu sa prejavilo najviac, že náučný chodník nebol nijako značný mimo zástavok. Podľa mapy v navigačnom prístroji cesta viedla dolu lyžiarskym svahom a následne cez lúku. No tam už žiadna cesta nebola.

Úspešne sme sa dostali až k zastaveniu č.1, kde sa cesty križovali.

Opálení a unavení sme sa blížili k parkovisku, ktoré už bolo plné a autá stáli aj na kraji cesty.

Od začiatku po koniec náučného chodníka sme prešli cca 14,3 km za 6 hodín aj s prestávkami a čítaním jednotlivých tabúľ.

Bufet na parkovisku bol otvorený. Za dodržania nariadených hygienických opatrení sme si dali halušky a syr 😀.

Ďalší deň nás podla plánu čakala túra do Juráňovej doliny. Vymysleli sme si, že by sme mohli nocovať v kempe. Dokonca sa nám podarilo dohodnúť s majiteľom a za cenu kempovania, nám dal k dispozícii izbu so sprchou. Čo bolo hlavné, aj s kúrením. Takže sme už nemuseli mrznúť ďalšiu noc v aute 😀.

10.5.2020 - 3. deň  Náučný chodník Juráňová dolina (SK)

Ráno sa nám ani nechcelo z teplej postele. Hlavne, keď sme sa pozreli oknom a vonku pršalo. No kým sme sa pobalili tak dážď prestal a slniečko sa predieralo pomedzi mraky. 

Prišli sme na začiatok náučného chodníka, ktorý je spoločný pre 3 chodníky. A a B chodníka A. Kociana a aj pre NCH Juráňová dolina. Prečítali sme si tabule, kde bolo napísané, že doliny sú do 15.6. uzavreté. Ale my sme už vedeli, že daná lokalita má výnimku a je otvorená už od 1.5.

Úvodných 2,3 km bolo rovnakých s včera absolvovaných chodníkom A. Jediný rozdiel bol v množstve ľudí. Dnes sme stretli len jednu rodinku. Ostatných asi odradil ranný dážď. Pri salaši sa pri ceste pohybovali aj nejaké zvieratá - ovečka s jahniatkom. Vôbec im nevadilo, že tade chceme prejsť.

Pri zastávke č. 5 sme odbočili na červenú značku, na ktorej sa nám hneď objavila celkom nová drevená lávka.

Cesta pokračovala cez lúku, ktorú už stihlo slniečko vysušiť, takže sme sa suchou nohou dostali až na začiatok doliny.

Hneď sme zostali prekvapený, aká krásna dolina to je. Ak by sme sa včera nerozprávali s turistami o ich ceste, ani by sme sa sem nevybrali.

Juráňov potok tu počas mnohých rokov vytvoril neskutočnú prírodnú krásu.

Dolinou ešte začiatkom 20 storočia viedla drevená cesta, z ktorej sú aj dodnes zachované niektoré súčasti.

Na niektorých miestach je chodník zabezpečený aj reťazami, ktoré sme aj my museli využiť. Tu v doline nestihol ešte ranný dážď uschnúť, tak boli skaly dosť šmykľavé.

Na tomto cca kilometrovom úseku sme nevedeli, čo skôr fotiť.

Najviac sa nám páčili kvetinky, ktoré teraz na jar zdobili obe strany doliny.

Dolina končila vstupom do lesa, pri ktorom bola tabuľka, ktorá nás varovala pred padajúcimi stromami. Stúpanie do sedla Umrlá bolo pre nás vďaka popadaným stromom naozaj náročné.

Chodník viedol na križovatku turistických ciest, kde bol aj prístrešok. Ten sme využili a trošku sme sa posilnili pred ďalšou cestou.

Červená turistická cestička pokračovala klesaním až po asfaltovú cestu značenú modrou značkou.

Prechádzka to bola super, na kraji cesty miestami rástol aj medvedí cesnak, ktorý práve kvitol a nám rozvoniaval.

Asi po kilometri sa vedľa cesty nachádzal sírny prameň, ktorý sme aj ochutnali. Má vodu zaujímavej chuti.

Pokračovaním po modrej turistickej značke sme sa dostali k časti B náučného chodníka A. Kociana. Nachádzala sa tu odbočka do rašeliniska Peciská. Žiaľ prírodné živly alebo možno aj pričinlivý človek zabezpečili, že drevené lávky vedúce ponad rašelinisko boli polámané a vstup bol na vlastné riziko. Veľká škoda, že došlo k takémuto rozsiahlemu poškodeniu tohto krásneho a poučného náučného chodníka.

  V strede rašeliniska sa nadchádzala aj rozhľadňa s ďalekohľadom.

Do konca (začiatku) náučného chodníka to bolo odtiaľto už iba kúsok. Na parkovisku sa mi zdalo byť ešte viac áut ako včera, no ľudia boli roztrúsený po chodníkoch.

V bufete sme ochutnali miestny langoš a pomaly sme sa vybrali na cestu domov.

Táto dnešná trasa nám trvala 4:15 hodiny aj s prestávkami a prešli sme cca 10 km.

Cestou nás čakala ešte krátka zastávka v okrese Kysucké nové Mesto. Bol to posledný okres, ktorý nám chýbal, aby sme zaplnili geocacherskú mapu okresov Slovenka.

Tento predĺžený víkend bol veľmi fajn, aj keď v noci bolo ešte trošku zima, cez deň sme si to plne vynahradili a užili si májového slnečného svitu 😀.