skip to main | skip to sidebar

Freecamp po Taliansku a Sicílii 13.10. - 02.11.2019 - 2.časť (16 - 19.10.2019)

16.10.2019 - 4. deň  Marmorské vodopády (I), Sacro Bosco (I), Villa Lante (I)

 
 
Noc na parkovisku prebehla celkom v pohode. Akurát sme absolvovali prvý dážď. Našťastie ráno už nepršalo, tak sme sa po raňajkách vybrali k predajni lístkov k vodopádom. Podľa vyveseného papiera bolo v októbri otvorené len v piatok a cez víkend. To nás dosť prekvapilo, no už keď sme tu boli, tak sme sa vybrali na prechádzku smerom k vodopádom, ktoré sme počuli v diaľke. Prišli sme k vstupu, ktorý nebol nijako chránený, len vedľa bola zatvorená búdka, kde by sa mali kontrolovať zakúpené lístky.

Chvíľku sme váhali či pokračovať ďalej, ale keď sa od vodopádov objavili zadýchaní bežci, tak sme sa rozhodli, že pôjdeme ďalej aj my. Po pár metroch sa nám objavil krásny výhľad na údolie s dedinkou. Vodopády bolo počuť veľmi silno, no viditeľné ešte neboli.

Podľa informácii, ktoré sme si pred cestou získali, sme vedeli, že tieto vodopády nie sú dielom prírody ale človeka. Vytvorili ich starovekí Rimania už 271 rokov pred Kristom, keď potrebovali odvodniť močiare, ktoré boli zdrojom chorôb. Prvé pokusy o ich odvodnenie neboli celkom úspešné a v 15. storočí ich zdokonalili. Konečnú podobu vodopádom dal koncom 18. storočia architekt Adrián Vici, ktorý vyriešil problémy s prebytočnou vodou v kanáli záchytnými nádržami elektrárne na rieke Velino. Teraz pracovníci elektrárne minimálne 2 x denne vypúšťajú prebytočnú vodu do vodopádov. Tým sa vodopády ukazujú v celej svojej kráse. Podľa informácií, ktoré sa nám podarilo zistiť, mali vodu pustiť až o 12 tej hodine. Takže sme sa museli uspokojiť s „obyčajnými“ vodopádmi. Tie sa nám o chvíľku zjavili medzi stromami.

Taktiež sa na obzore objavila vyhliadka z roku 1781. 





















Zaujímavé je, že keď v minulosti projektovali vodopády, predpokladali aj ich „rekreačné“ využitie. O kúsok nižšie bol vybudovaný tunel, odkiaľ sa nám naskytol úplne iný, spodný pohlaď na vodopády.


Ďalšou zaujímavou informáciou pre nás bolo, že vodopády so svojou výškou 165 m, sú najvyššími umelo vytvorenými vodopádmi na svete.

Ešte kúsok sme klesali, no dostať sa úplne dole sa nám nepodarilo, lebo na chodníku už začali prebiehať stavebné úpravy. Prerábajú staré drevené schody za moderné nerezové.

Teraz nás čakala tá náročnejšia časť prechádzky a to cesta hore.





















Počas stúpania sme si často robili zastávky, aby sme mohli urobiť nejaké fotky z iných uhlov, no bola to len zámienka, aby sme si počas náročného stúpania oddýchli.

Celá prechádzka nám trvala cca hodinu a pol, prešli sme 1,5 kilometra so 150 m prevýšením.

Marmarským vodopádom je venovaná aj jedna keška, ktorá sa nachádza na spodnom konci chodníka a sľubuje iný pohľad na vodopády. Preto sme sa vybrali autom aj k spodnému vstupu na náučný chodník. Tu sa tiež nachádzalo veľké parkovisko, nefunkčný predaj lístkov a otvorená brána do krásnej galérie, kde sa slnili návštevníci pri krásnych výhľadoch na stekajúcu vodu.

Slnko svietilo presne ponad vodopády, takže fotky nie sú veľmi kvalitné, no aj tak je možné vidieť neskutočnú šírku a výšku vodopádov, ktoré padajú v troch kaskádach. Škoda len, že sme nestihli vypúšťanie vody z elektrárne, vodopády by boli mohutnejšie.





















Potom sme sa vybrali hľadať kešku. Cesta k nej nás priviedla cez bambusový les až k vode. Bolo to pri strednom poschodí vodopádov. Ten hukot vody sa nedá ani opísať.

Ak sa budete túlať tu v okolí, spravte si tu krátku zastávku, určite neoľutujete. 

Ďalšou našou plánovanou zastávkou bola tajomná záhrada SACRA BOSCO pri obci Bomarzo vzdialenej od vodopádov cca 60 km.

Tento park bol vybudovaný v rokoch 1552 – 1580 na skalnatom svahu. Kto dal park vybudovať nie je úplne jasné, ale predpokladá sa, že to bol vojvoda Vicino Orsini. Ten po smrti manželky oslovil sochárov, aby v záhrade zvečnili hrôzy vojnových výprav a životné útrapy, mýtické postavy a bájne príbehy.

Po príchode na rozľahlé parkovisko bolo počuť krik detí. Tie však, ako sme neskôr zistili, nekričali hrôzou, ale sa hrali rôzne hry a súťažili medzi sebou v rámci školského výletu. Park asi naozaj slúži na oddych a relax. Dokonca aj v bývalom bazéne je futbalové ihrisko 😊

















Vo vstupnom vestibule sú na stenách fotky ako park vyzeral v minulosti. Terajšiu tvár park získal až po roku 1954, keď ho odkúpila rodina Bettini, ktorá financovala jeho obnovu.

Vstupenka za 11 eur pre dospelého človeka obsahovala aj mapku parku s očíslovanými sochami a krátkym komentárom ku každej z nich.

Je veľmi pravdepodobné, že v pôvodnej verzii parku bolo viac vody a niektoré sochy boli súčasne aj fontánami. Žiaľ, momentálne voda pri jednotlivých sochách nie je, teda okrem sochy veľkej ryby, vedľa ktorej preteká miniatúrny potôčik. Toto nie je typická záhrada s fontánkami a jazierkami, no práve preto je jej návšteva jedinečná a tajomná.

Popisovať jednotlivé sochy tu nebudem ale pridám pár fotiek pre inšpiráciu.






V parku sme strávili vyše dve hodiny. Dalo by sa tu samozrejme stráviť aj viac času, no náš harmonogram nás vyhnal na cestu do záhrady pri Villa Lante.

Do mesta Vitterbo časti Banaia to bolo necelých 20 kilometrov zo záhrady Sacra Bosco. 

„Villa Lante je jedným z najkrajších príkladov parkovej architektúry 16. storočia na Apeninskom polostrove. Krásne upravená terasovitá záhrada doplnená mnohými umelecky stvárnenými fontánami, vodopádmi, labyrintami, sochami a jazierkami je mimoriadnym zážitkom.“ Takýmito slovami opisovali toto miesto na internete. Takže naše očakávania boli veľké. 

Za veľkou bránou sa nachádzal rozľahlý park a aj okienko s predajom lístkov. Lístok ale nebol potrebný na návštevu parku s jazierkami, čo domáci a aj turisti vo veľkom využívali. Na návštevu záhrady s fontánami bolo treba zakúpiť lístky.

My sme samozrejme chceli vidieť spomínané fontánky, preto sme si lístky za 5 eur na osobu zakúpili. Hneď po vstupe do záhrady sme sa začali obzerať odkiaľ počuť taký hluk vody.

Zistili sme, že je to prvá obdĺžniková fontána Fontana dei Mori rozdelená na 4 časti a v jej strede sa nachádza kaskádovitá fontána.

Záhrada je postavená v miernom svahu rozdelená na viaceré terasy. Ako stúpame vyššie tak prechádzame okolo fontány obrov.


K ďalšej terase vedie známa Catena d´acqua, vodný reťazec, akási rampa s kamenným lemom štylizovaná do tvaru račích chvostíkov, predstavujúcich tok rieky.

Ďalej sa tu nachádza veľká fontána s delfínmi, ktorá ale v čase našej návštevy nebola funkčná.


Úplne na vrchole záhrady je Fontána potopy s jaskyňou. V tejto jaskyni pramení voda, ktorá zásobuje celý záhradný areál.

Táto fontána má zvláštnu atmosféru. Je obklopená stenami, tečúca voda vytvára zvukovú kulisu a dotvára celkový dojem ... oči vidia, uši počujú a celým vnútrom vnímame vibrácie ...

Po chvíľke zamyslenia a vnímania sme sa vydali na cestu späť ... až teraz návštevník pochopí ako si museli pri výstavbe všetko premyslieť, aby každá fontánka dostala svoj podiel vody, ktorú potrebuje na svoju činnosť. Ako museli starovekí majstri využiť terén, vodu, aby dokázali vytvoriť takúto krásnu záhradu. Žiaľ už v záhrade nie je potrebné množstvo vody na funkciu všetkých fontán, alebo sú odstavené.

V tomto parku sme strávili skoro dve hodiny a museli sme sa rozhodnúť čo ďalej.

Ako najrozumnejšie nám prišlo, vydať sa čím bližšie k nášmu ďalšiemu cieľu, ktorým bola VIlla d´ Este v meste Tivoli.

Jazda v blízkosti Ríma za tmy bola veľmi náročná. Kým sme pochopili ako funguje premávka v ponímaní talianskych vodičov, tak to chvíľku trvalo. K tomu sa ešte pridala aj havária na vedľajšej ceste. Ale úspešne sme pred 20 tou hodinou dorazili do B&B s názvom Next Stop 28, ktoré sme si rezervovali cez Booking.com pred odchodom z Villa Lante. 

Po únavných 90 kilometroch sme sa tešili na sprchu a posteľ. Našťastie nás ubytovanie s hodnotením 8,3 nesklamalo a splnilo naše očakávania.

Parkovacie súradnice : 41.974341°, 12.779022°
Najazdené :  187 km
Ubytovanie:   52,00 Eur (Next Stop 28)
Vstupné   :   22,00 Eur (Sacra Bosco) + 10 Eur (Villa Lante)



17.10.2019 - 5. deň  Villa d`Este (I)



Noc v posteli bola fajn a po raňajkách, ktoré boli v rámci ubytovania, sme sa vydali na cestu do blízkeho mesta Tivoli.

V tomto meste sme mali na pláne navštíviť záhradu Villa d`Este.

Z ubytovania to bolo nejakých 5 kilometrov. V centre mesta sme mali problém zaparkovať. Bolo to prvýkrát na našej ceste. Vo WAZE sme mali nastavený cieľ priamo Villa d`Este. Jednosmerné cesty nás síce priviedli do blízkosti vchodu do záhrady, no okolité parkoviská boli obsadené ... Tak sme si dali ešte jeden okruh okolo centra a zaparkovali v neďalekom parkovacom dome.

Po malej prechádzke sme prišli na námestie a pešiu zónu. Najskôr sme hľadali vchod do záhrady, no nakoniec nás dav turistov priviedol až k pokladni.

Po zaplatení vstupného 13 eur na osobu sme sa dostali na malé nádvorie.

K lístkom sme dostali aj malú mapku areálu s číselným označením jednotlivých zastávok. Postupnosť čísiel nás povodila po celej záhrade.

Začínali sme prehliadkou samotnej vily, jej izieb a miestností. V každej miestnosti bolo čo obdivovať, hlavne maľby na stenách, ktoré mali väčšinou náboženskú tematiku, ale našlo sa ich zopár aj s výjavmi z mytológie. Veľa predmetov sa v jednotlivých miestnostiach nenachádzalo, ale napriek tomu to bolo veľmi zaujímavé. Z okien a terás bolo vidieť do ďaleka, ale na krásu záhrady nie. Fontány bolo len počuť.

Po prezretí interiéru vily sme sa už tešili von na vzduch. Jednotlivé fontány boli očíslované a prechádzka po záhrade nám postupne odhaľovala jednotlivé fontány, jaskyne a krásnu flóru v celej záhrade.



Udivuje nás, ako to všetko dokázali v minulosti navrhnúť. Jedna fontánka vtekala do nasledujúcej a tá do ďalšej. Všetky boli navzájom poprepájané tokom vody, ktorá ich ukazovala v plnej kráse.

Nám sa najviac páčila najstaršia fontána (teda podľa informácií, ktoré sme mali k dispozícii), vodná atrakcia v podobe stovky fontán. Je to jednoduchá fontána, ktorá sa skladá z 300 chrličov vody, ktoré sú zarastené vegetáciou a spolu dotvárajú úžasný efekt.

Prechádzali sme sa po záhrade a nevedeli sme, kam sa skôr pozrieť.



Veľmi zaujímavou bola aj najznámejšia Organová fontána. Slnečné lúče a tiene zo stromov pridávali celej záhrade na kráse.

Ani nevieme ako a zrazu sme zistili, že sme v záhrade strávili skoro 4 hodiny. Ešte posledný pohľad z terasy na „Rímsku fontánu“ a je koniec prehliadky ...

Keď sme vyšli zo záhrady a dostali sa na námestie plné študentov zistili sme, že by bolo vhodné sa aj najesť. Rozhodli sme sa ochutnať pravé talianske cestoviny. Vonku na terase pri jedení sme pozorovali ako návštevníci v rýchlosti prichádzajú k vile pozrieť si ju a ako potom odchádzajú pomaly, plný dojmov ako my.

Cestou za Kevinom, ktorý nás čakal na poschodí parkovacieho domu sme zas, ako vždy rozhodovali kam ďalej. Zaplatili sme 4 eurá parkovné a vybrali sa za ďalším naším cieľom ktorým bol najväčší kráľovský palác na svete Caserta. Ten je od Tivoli vzdialený vyše 200 kilometrov. Vedeli sme, že na prehliadku budeme potrebovať veľa času. Preto sme usúdili, že najlepšie bude, ak sa dostaneme ku Caserte čím bližšie a návštevu začneme na ďalší deň ráno. Keďže sme sa nemuseli ponáhľať, tak sme si cestu vychutnávali. Zastavovali a fotili si krásu talianskeho vnútrozemia, našli sme aj zopár kešiek. Ako nocľah sme si zvolili miesto pri rieke, ktoré sme našli len na mape. Nakoniec sme sa k vode ani nedostali, lebo cesta na mape síce k vode viedla ale v skutočnosti končila na konci poľa. Vonku bola už aj tak tma. Boli sme po dnešnom dni dosť unavení, tak sme sa potrebovali hlavne vyspať. Vôbec nám nevadilo, že nie sme až pri rieke. Na tomto pokojnom mieste nás celú noc nikto nerušil a to bolo hlavné.

Parkovacie súradnice : 41.135667°, 14.282565°
Najazdené :  244 km
Tankovanie:   40,00 Eur
Parkovné  :    4,00 Eur
Vstupné   :   26,00 Eur (Villa DEste)


18.10.2019 - 6. deň  Caserta (I), Akvadukt Vanvitelli (I)




Ráno sme sa zobudili a okolo nás bolo všetko samá rosa :) dokonca aj pavučiny babieho leta mali čo robiť, aby sa udržali ...


Miesto na spanie nebolo ničím zaujímavé, ale bol tu pokoj a hlavne to bolo asi len 10 km do cieľa. V Caserte sme zaparkovali okolo 9:30 pri miestom trhovisku na platenom parkovisku. K palácu to bolo krížom cez mesto ešte asi kilometer. O tomto čase ešte bolo v meste pomerne málo ľudí a aj obchody sa len chystali na otvorenie. Po cca 15-tich minútach chôdze sme stáli pred bránou do monumentálnej budovy.

Šípkami boli turisti usmerňovaní, kde sa dajú zakúpiť lístky a kde je vchod. Množstvo turniketov napovedá o tom, že tu býva asi veľký nával turistov. My sme mali šťastie a pred nami nikto nebol :-). Možno sme prišli skoro, alebo to, že sme tu boli mimo sezónu. 

Prehliadka apartmánov aj s prehliadkou záhrady stálo 14 eur. Hneď na prvom nádvorí sme stretli ľudí v dobových kostýmoch. Ako sme neskôr zistili, práve sa tu nakrúcal nejaký film.

Ako sme chválili smerovky pred vchodom do budovy, o to horšie sa nám navigovalo už v samotných nádvoriach a vstupoch do budovy. Natrafili sme aj na turistické informačné centrum, kde nám ich zamestnanci ochotne poradili, kde je vchod do apartmánov. Ešte sme dostali aj mapky sprístupnených vnútorných priestorov ako aj obrovskej záhrady.

Prehliadková trasa sa začína na poschodí, kam vedie „fulminantné“ schodisko. Krásne sochy, výzdoba... Slovami nedokážeme opísať ten pocit... Treba sa sem prísť pozrieť... 


Niet sa ani čomu čudovať, lebo podľa dostupných informácií vnútorný priestor paláca predstavuje
2 000 000 m3. Palác má 5 poschodí, celkom asi 1 200 izieb, približne 20 kompletných bytov, veľkú knižnicu a tiež vlastné divadlo.

Jednotlivé priestory boli naozaj reprezentatívne. Zdobené steny, stropy, krásne lustre, v každej miestnosti niečo iné. 



Počas našej návštevy tu prebiehala veľká výstava obrazov. Dodávalo to jednotlivým miestnostiam zaujímavú atmosféru.

Pri pohľade z okna sme videli, ako sa pred vchodom vytvára zástup turistov, ktorí vystupujú z autobusov. Veľmi sme sa tešili, že už máme prehliadku vnútorných priestorov za sebou a nemuseli sme sa pretláčať cez veľké davy ľudí...

Tešili sme sa do záhrady, aké prekvapenie nás tam asi čaká. A dočkali sme sa...

Pri vstupe do záhrady sa znovu kontrolovali vstupenky. A potom to prišlo... Záhrada bola taká obrovská, že v nej premával autobus, alebo si ľudia požičiavali bicykle.

My sme sa tiež rozhodli, že sa trošku rozhýbeme a tak sme si za 4 eurá na hodinu požičali 2 bicykle. Neboli nič extra, ale na dopravu v rámci záhrady nám stačili.

Popri trávnatej ploche sme sa pomaly dostali k prvej malej fontáne Margerita, ktorá sa nachádza v kvetinovej výsadbe pri paláci. Pomaly sme prechádzali popri cca 400 m dlhom bazéne, ktorý je zakončený fontánou troch delfínov.


Ďalšou zastávkou je obrovská fontána Aeolus.

Tu nám jazda na bicykloch dala trošku zabrať , lebo prevýšenie na okrajoch fontány bolo dosť veľké. Preto sme radšej zostúpili a popri obdivovaní fontány sme bicykle vytlačili. Vedľa kaskádovitého bazénu sme stúpali k ďalšej Ceresovej fontáne. Fontána bola len takým výpustom vody, no krásne sochy dokresľovali celkový pohľad na kráľovský palác.


Počasie bolo ideálne. Ani teplo ani zima... Ľudia sa v takom obrovskom priestore roztratili.

Pomaly sme sa blížili k vodopádu, ktorý bol vidieť už z diaľky. 

No cestou sme ešte prešli vedľa kaskádovitých bazénov fontány pomenovanej po Adonisovi a Venuši...

Na vrchole parku sa nachádza fontána Diane a Actaeon, do ktorého sa vlieva „ Veľký vodopád“.

Pohlaď na budovu zámku, ako aj na všetky fontány bol odtiaľto naozaj úchvatný.

Tu bol vchod aj do krásnej, veľkej botanickej záhrady. Pred vchodom sme ako aj väčšina turistov využili prítomné WC 😊(to len pre informáciu, ak by ste ho v parku hľadali).

Do botanickej záhrady sa s bicyklom nesmelo, ale zamestnanci parku pri vchode nám radi bicykle postrážili. Využili sme ich ochotu a v rýchlosti sme pobehali aspoň kúsok botanickej záhrady. Vieme si ale predstaviť strávenie aj celého dňa v tieni cudzokrajných rastlín a stromov.

Poďakovali sme sa za stráženie bicyklov a pustili sme sa na cestu naspäť. Bolo to o niečo jednoduchšie, však sa išlo dole kopcom. Cestou sme pozbierali zopár kešiek, ktoré sú v tejto záhrade.

Ešte sme sa museli aj trošku poponáhľať, aby si za požičanie bicyklov nezaúčtovali ďalšiu hodinu. Aj tak sme v záhrade strávili 2 hodiny. Spolu sme zaplatili 16 eur za bicykle, ktoré ale určite neľutujeme. Bol to fantasticky strávený čas. 

Pomaly sme opúšťali palác a rozhodli sme sa ho vyfotiť aj spredu. No museli sme prejsť od neho poriadne ďaleko, aby sa nám zmestil celý do záberu foťáka.

K autu sme sa vracali cez mesto, ktoré už oproti ránu žilo svojim životom. Na jednej z uličiek sme sa zastavili v malom STREET FOOD-e, kde sme si vypýtali od predavača to najlepšie čo predáva. Podal nám niečo ako plnenú pizzu, ktorá fantasticky voňala. Samozrejme aj tak chutila. Žiaľ fotku sa nám urobiť nepodarilo, lebo hlad bol rýchlejší ako rozum, ktorý na fotku vtedy ani nepomyslel.

Auto sme našli na svojom mieste, no tržnica už bola po 14 tej zatvorená. Za parkovanie na parkovisku sme zaplatili 5 eur, čo je celkom fajn cena. 

Na našej ceste sme pokračovali ďalej k akvaduktu Vanvitelli, ktorý bol vybudovaný z dôvodu zásobovania Caserty vodou. Akvadukt ako aj palác je od roku 1997 zaradený na zoznam svetového dedičstva UNESCO.

Táto stavba je naozaj úchvatná. Parkovať sa dá na súradniciach 41,059222°, 14,401473°, kde je vybudované malé parkovisko aj s lavičkami a informačnými tabuľami.

Naše ďalšie putovanie viedlo k Neapolu, presnejšie ku kráteru sopky Vezuv. Od akvaduktu to bolo približne 40 kilometrov.

Nechali sme sa viesť našou online navigáciou WAZE. Teraz, prvý krát, sme zostali trošku zaskočení, na aké cesty nás zaviedol. Nevieme, či to bolo z dôvodu najrýchlejšej cesty, alebo z dôvodu, že v okolí Neapolu boli zápchy. No náš Kevin všetky nástrahy ciest zvládol na výbornú.

Nakoniec sme sa zrazu ocitli na ceste vedúcej priamo ku kráteru sopky Vezuv. Stúpanie po úzkych cestách bolo zaujímavé, hlavne keď sa v protismere objavovali autobusy... 

Prišli sme k parkovisku pod sopkou, kde na nás mávali, že máme ísť hore aj napriek zákazu vjazdu. Tak sme poslúchli. Hore sa točili autobusy, autá, taxíky, miesto na parkovanie žiadne. No podarilo sa nám zastaviť. Ale vstupenky sa už nepredávali a bez nich nás pustiť ďalej nechceli. Čo bolo aj dobré, aspoň sme mohli stráviť noc pod sopkou.

Z horného parkoviska sme sa spustili nižšie a našli miesto na státie pomocou aplikácie park4night. Tá nás priviedla na miesto s krásnym výhľadom na Neapol a okolie. Boli sme tu sami, len pár túlavých psov a zatvorený bufet.

O chvíľku sa pri nás pristavilo auto, z ktorého vystúpila majiteľka bufetu aj so synom. Veľmi ochotne sa s nami dali do reči. Dozvedeli sme sa, že toto miesto je parkoviskom k zrušenej lanovke na vrchol sopky. Tú lanovku obsluhoval do poslednej chvíle jej otec. Ukazovali nám historické výstrižky z novín ako to tam niekedy žilo. Teraz prevádzkujú tento bufet hlavne pre takých ako sme my. Každý večer prídu a privítajú sa s campermi. Dokonca v nemeckom časopise pre Camperov, ktorý nám tiež ukázala, bol s nimi aj rozsiahli rozhovor. Zakúpili sme u nich zopár suvenírov, vypočuli dobré rady na návštevu sopky (dokonca nám povedala, kde je diera v plote ak nechceme platiť 😊). Syn nám ukázal na notebooku nádherné zábery kráteru vytvorené pomocou drona, ktoré robil pre televíziu. Poskytol nám k tomu aj podrobný výklad v angličtine. Poukazovali nám aj ostrovy, ktoré je odtiaľ možné vidieť. Neskôr sme sa s nimi rozlúčili a keďže okrem nás v tento večer nik neprišiel, tak bufet zavreli a zaželali nám dobrú noc. Západ slnka nad Neapolom a priľahlými ostrovmi bol jednoducho parádny.

Ostrov Capri

Neapol
Parkovacie súradnice : 40.819668°, 14.412372°
Najazdené :   86 km
Parkovné  :    5,00 Eur
Vstupné   :   28,00 Eur (Caserta) + 16 Eur (bicykle)


19.10.2019 - 7. deň   Vezuv (I), Sorrento (I), Positano (I), Amalfi (I) 



Teraz by som mal napísať, že noc bola bezproblémová, ale to nie je pravda. Nie, že by nás vyrušil výbuch sopky alebo nebodaj nejakí dotieraví ľudia. Boli to túlavé psi, ktoré sme videli v podvečer. Zobudilo nás vrčanie a hrozné štekanie tesne pri aute. Povedali sme si, že počkáme chvíľku a oni odídu. No opak bol pravdou. Vrčanie sa stupňovalo, dokonca tie psi začali útočiť na auto. Už sme museli niečo podniknúť. Rozsvietili sme svetlá a začali trúbiť. Počuli sme ako utekajú preč. Nesmelo sme vyšli z auta skontrolovať situáciu. Nič viditeľné sme nezbadali, akurát mesiačik krásne svietil. Asi tie psi videli na aute svoj odraz a preto útočili. Tú noc sa viac nevrátili, no potom sme sa už každú chvíľku budili. Ráno sme ešte raz skontrolovali auto, našťastie bolo OK.

Informácie od pani z bufetu sme hneď ráno využili. Poradila, že máme ísť na oficiálne parkovisko hneď ráno, aby sme neparkovali ďaleko. Keďže parkovanie bolo len po jednej strane cesty, ľudia zaplatili parkovné 5 eur, ale museli ísť ešte aj kilometer aby našli miesto na parkovanie. A potom naspäť pešo k pokladni pri vstupe na parkovisko. Z tohto parkoviska sa dá ísť pešo hore k hlavnej pokladni, alebo kyvadlovou dopravou. Je to cca 2 km do prudkého kopca. Kyvadlová doprava stála 2 eurá na osobu. Rozhodli sme sa pre autobus. Bolo to síce také chaotické , také talianske, ale všetko bolo nakoniec OK. Odviezli sme sa prvým autobusom a medzi prvými kupovali lístok k samotnému výstupu ku kráteru sopky Vezuv. 
Vstupné pre dospelú osobu bolo 10 eur.

Cestou už po „vulkanickej hornine“ sa nám objavovali krásne výhľady na Neapol a jeho okolie.

Trošku sme použili aj zoom na fotoaparáte a z toho istého miesta ako predošlú fotku sme odfotili aj nášho Kevina, ktorý na nás pekne čakal.

Po zhruba pol hodinovej chôdzi sme boli hore pri krátery. Na ceste okolo krátera sa nachádzajú malé obchodíky so suvenírmi. Pohľad do krátera, ktorý na niektorých miestach ešte dymí v nás vzbudzoval rešpekt.


Samozrejme obrázky celého krátera s našou fotografickou výbavou nevieme urobiť, ale dronov tam lietalo dosť.

Strávili sme na vrchole cca hodinku a vybrali sme sa na cestu dole. Táto časť cesty nám ubehla oveľa rýchlejšie ako hore aj keď bolo treba ísť opatrne. Hornina sa nám drobila pod nohami a pár turistov sme videli aj spadnúť. Počet turistov sa rýchlo zvyšoval, asi to bolo tým, že bola sobota a krásne slnečné počasie.

Jednou z horších stránok výstupu ku kráteru Vezuv bolo to, že sa tu nenachádzali žiadne toalety. Ani na jednom parkovisku, ani v budove, kde sa predávajú lístky. Boli tu len na jednom mieste TOI TOI WC, ale tie boli také smradľavé a špinavé, že aj pre chlapa to bolo otrasné. Na kyvadlovú dopravu sme nemuseli dlho čakať a o chvíľku sme už sedeli v aute.

Doprava v okolí Neapola bola veľmi hustá a nepríjemná. Ale zase na uliciach to žilo, ľudia prebiehajú cez cestu hocikde, motorky nás obiehali sprava, zľava. No nakoniec sme to zvládli a ocitli sa na trošku otvorenejšom priestore.

Ako sme sa blížili k Pompejam zbadali sme veľký obchodný dom Auchan. To bola naša povinná zastávka, kde sme si dali obed a hlavne využili toalety. Ďalšou našou zastávkou mali byť Pompeje, no dohodli sme sa, že tam nepôjdeme, pretože bolo všade veľmi veľa ľudí. Radšej pôjdeme ďalej a možno sa niekde okúpeme, prípadne si pozrieme niektorú z ďalších naplánovaných zastávok.

Zrazu sa nám z okna auta naskytol pohľad na pláž v blízkosti mestečka Sorrento. Pozreli sme sa na seba a vedeli sme, že ideme vyskúšať more 😊. Cestičky smerom na pláž boli naozaj úzke. Už viem prečo všetci taliani jazdia väčšinou na malých autách alebo motorkách.

Miestami sme museli ísť krokom, aby sme si boli istí, že sa tam zmestíme. Nakoniec sme to zvládli a ocitli sme sa na pláži. Dali sme sa do plaviek, ale z kúpania nakoniec nič nebolo. Voda bola studená tak na 2 cm (každý chlap to pochopí). No odmenou nám bol výhľad na skaly a v nich zasadené domčeky. 

Centrum mesta Sorrento sme si dali len ako autoturistiku a pokračovali ďalej do miest Positana a Amalfi.

Cestou sme prechádzali naozaj krásnou krajinou. Vieme si predstaviť, aké krásne to tu musí byť v lete. Ako sme prešli na južnú stranu polostrova, ocitli sme sa na ceste, ktorá viedla pozdĺž pobrežia. Pohľad na more, na skalnaté útesy bol fantastický. Ako sme sa blížili do mestečka Positano, začala sa zhusťovať aj premávka na cestách. Positano je zasadené do pobrežia a jednotlivé jeho domčeky sú ako keby prilepené na okolité skaly. Ale to, že tu je krásne, vedia asi všetci taliani, prišli sa sem dnes pozrieť... 😏 Aj keď bola sobota, cez mestečko sa išlo len krokom. 

Všetky parkoviská pri ceste boli plné, tak sa nám ani nepodarilo zastaviť. Rozhodli sme sa pokračovať v ceste do mestečka Amalfi v nádeji, že to tam bude lepšie...

No to sme si len mysleli... 

Musíme konštatovať, že to bola jedna naozaj krásna časť talianska ale na náš vkus aj veľmi preplnená. Ak je tu takto plno v druhej polovici októbra, ako tu musí byť v lete?

Do mesta Amlafi sme dorazili až keď slniečko zaliezlo za obzor. Tak sme si urobili zopár fotiek a rozmýšľali sme čo ďalej. 

Rozhodli sme sa nakoniec, že keď už sme prešli tento deň toľko kilometrov, tak pôjdeme ešte ďalej a na ďalší deň si urobíme program taký kľudnejší. Cez Booking sme si objednali hotel za mestom Scalea, v blízkosti ktorého sme mali v úmysle navštíviť skalné okno. Do hotela to bolo z mesta Amalfi ešte približne 200 km. Povedali sme si, že tentokrát sme ochotný zaplatiť aj za diaľnicu, nech sme tam rýchlejšie. Do navigačného som zadal súradnice hotela. Cesta nás viedla popri pobreží cez mesto Salerno. Asi po 15 km nám začali oproti idúce autá blikať a ukazovať, aby sme sa otočili. Nakoniec sa vedľa nás zastavilo auto s nemeckou EČV a vysvetlili nám, že cesta je uzavretá. Super správa. Tak sme to otočili a snažili sa nájsť cestu, ktorá by bola obchádzkou. Podarilo sa nám pripojiť ku kolóne áut, ktoré sa nám zdali, že tiež chcú preč 😊. Keďže bola tma, tak sme z prírody veľa nevideli ale ako šofér som si to užil. Toľko zákrut a prevýšení som už dávno neprešiel. Po chvíľke aj navigačný zistil, že chceme ísť dopredu a prestal nás stále otáčať 😊.

Keď sme začali klesať, pred nami sa otvorila panoráma s výhľadom na Vezuv.

V tej chvíli sme boli radi aj za túto obchádzku. Bol to naozaj úchvatný pohlaď.

Ako sme zišli z kopca, čakala nás mýtna brána. Prvá na našej ceste. Na naše prekvapenie sme nedostali žiadny lístok ale v búdke sedel zamestnanec a rovno od nás vypýtal 2,10 euro.

Asi bol platený len nejaký úsek cesty, potom už bola diaľnica bezplatná.

Dnešný deň bol naozaj náročný, najazdili sme 300 km z toho 100 km v zápchach a malých mestečkách. 

Do Hotela TURIUM sme dorazili o 22:00 hodine a zaspali sme hneď, vôbec nám nevadilo, že v sprche bola len vlažná voda 😊. Skrátka turistov tu na jeseň veľa nie je. Je to typický letný prímorský hotel vzdialený len 100 m od pláže 😊.


Parkovacie súradnice : 39.755423°, 15.804815°
Najazdené :  317 km
Parkovné  :    9,00 Eur
Diaľnica  :    2,10 Eur
Ubytovanie:   35,10 Eur (TURIUM)
Vstupné   :   20,00 Eur (Vesuv)




<< Freecamp po Taliansku a Sicilii - 1.časť

0 komentárov:

Zverejnenie komentára